Som slovenský občan s trvalým pobytom v zahraničí. Viem, že nás je takých celkom dosť, preto som sa rozhodol napísať o zaujímavej pasci, ktorú si prichytalo NCZI na tých čo sú na tom podobne, t.j. majú trvalý pobyt v zahraničí, občianstvo si ponechali slovenské, no súčasne zvyknú z takého či onakého dôvodu navštevovať Slovensko. V mojom prípade je tým dôvodom popri rodine stará chalúpka v Štiavnických vrchoch. Chodievam tam rád, a to dokonca celoročne; podľa možnosti každý víkend – protipandemické opatrenia na oboch stranách hranice mi v tom už našťastie nebránia. A práve tu začína kameň úrazu. O čo ide?
Podľa platnej vyhlášky ÚVZ SR:
…je každý prichádzajúci do SR povinný zaregistrovať sa vo formulári eHranica. Každý znamená každý, teda nielen osoby s trvalým pobytom na území SR. Platí to tým pádom aj pre mňa, idem to preto vyplniť. Spočiatku ide všetko hladko: zadávam všetko čo chcú vedieť a nakoniec prichádzam k poslednému kroku, ktorým je zadanie adresy trvalého pobytu. A tu vzniká problém:
Pokúšam sa tu totiž zadať mesto, kde mám trvalý pobyt, ale akosi to nejde. Človek si tu musí vybrať z hotového zoznamu, kde sú ale len slovenské mestá a obce. Neviem síce prečo by na Slovensko nesmel chodiť Slovák žijúci kdekoľvek v okolitých štátoch (a že ich je!), autori stránky majú ale iný názor. Tým to nekončí: geniálny programátor išiel vo svojej dôkladnosti ešte ďalej a zmohol sa dokonca na validátor PSČ. A ten mi dal po prstoch hneď po zadaní PSČ môjho trvalého pobytu, aj keď som ho zadal správne:
Keďže „soudruzi z NDR“, stojaci za projektom eHranica sa fakt vyznajú a sú si tým pádom úplne istí, že „PSČ musí obsahovať presne 5 cifier“, ja s tým veľa nenarobím. Lenže tým pádom mám veľký problém, lebo ak chcem ísť na Slovensko:
A bez ukončenej registrácie na územie Slovenska vstupovať podľa vyššie citovanej vyhlášky proste nesmiem. Ja ale vstupovať veľmi chcem. Dokonca si myslím, že niekoho neschopnosť ma nemôže obrať o právo slobodne využívať svoju rekreačnú nehnuteľnosť v krajine, ktorej som občanom. Rozhodol som sa preto riskovať a spoľahnúť sa na zdravý rozum, čiže ignorovať to. Na Slovensko chodievam jednoducho bez eHranice, keďže ju nemám ako získať. Zatiaľ som mal šťastie – policajti a vojaci na hraniciach sa chvalabohu vždy ukázali ako veľmi osvietení ľudia a chceli mať predložené všetko, len nie henten nepodarok. Asi už poznajú jeho „kvality“. Zaráža ma len, že je takto amatérsky produkt vôbec uvedený do prevádzky a nikomu na tom nič neprekáža. Jeho vyplnenie je povinné, tak to potom hádam proste musí fungovať, a to pre každého, nie? Ako takýto amaterizmus vôbec mohlo prejsť testovaním? Koľko peňazí zožral vývoj takéhoto „ále veď to bude dobré“-produktu? Zdá sa, že NCZI opäť raz dokázalo svoju nekompetentnosť a zbytočnosť. Zbytočnosť, ktorá ale žiaľ konzumuje obrovské množstvo verejných peňazí…